Bol február, päť stupňov, fúkal vietor a strašne pršalo. Neviem, koľko bolo v ten deň spáchaných samovrážd, ale som toho názoru, že ak by som sa chcel zabiť, tak by to bolo práve vtedy. Ja som sa v ten deň zamiloval. Samozrejme, vtedy som o tom ešte nevedel, láska na prvý pohľad predsa neexistuje, ale možno minimálne povedať, že vtedy to všetko celé začalo.

Kráčala bez dáždnika oblečená v slivkovomodrom kabáte a v mierne namyslenom úsmeve, vediac, že všetkým chlapom sa pri pohľade na ňu zastavil rozum, čas a zbláznil sa im krvný obeh. Možno to tak nebolo, no ja som ju vtedy tak vnímal.

Stál som na zástavke. Úplne zničený, snažiac sa udržať svoj dáždnik tak, aby mi ho občasné poryvy toho hnusného februárového vetra nevyvrátili. Postavila sa vedľa mňa, otvorila svoju kabelku vo veľkosti cestovnej tašky priemerného východniara bývajúceho v Bratislave po víkende, vnorila do nej svoju ruku a sústredene sa pozerala pred seba. Civel som na ňu fakt ako pribrzdený. Ona stále šmátrala v kabelke a svojimi zvláštnymi sivo-zelenými očami sa pozerala do jedného bližšie neurčeného bodu niekde medzi banánovou šupou na protiľahlom obrubníku a výtlkom na vozovke. Tá sústredenosť a istota s akou sa v tej kabelke asi dve minúty hrabala ma naozaj očarila. Chvíľu som si predstavoval, že hľadá naše spoločné lístky do divadla. Keď konečne vytiahla ruku z kabelky, mala v nej krabičku takých tých tenkých cigariet a zapaľovač. Trošku ma to rozrušilo. Nechcem byť predsa so ženou, ktorá je závislá na nikotíne. Vložila si cigaretu do úst, zapálila si a s chuťou si potiahla. Nikdy som nikoho nevidel fajčiť s takým pôžitkom. Možno to bolo jej šarmom. Možno to bolo jej vôňou. Vyzerala, ako keby každým ďalším šlukom menila ten jedovatý nikotín na niečo životodarné. Niečo, čo je prináša uspokojenie a možno aj radosť. Dokonca ani ten dym, ktorý vydychovala nesmrdel ako z klasických cigariet.

Zrazu zazvonila električka. Zahodila cigaretu, elegantne ju zahasila špičkou svojej určite nemiestne drahej čižmy. Venovala mi jeden smutný úsmev a nastúpila do električky.

Zavreli sa dvere a v tom mi poryv vetra vytrhol dáždnik z ruky a odletel tam, kam lietajú naše premárnené šance.